Sociálna pracovníčka Paulína sa s nami podelila o svoje skúsenosti z praxe. Dostupné bývanie je podľa nej kľúčom k tomu, aby mohli jej klientky a klienti pristúpiť aj k riešeniu ďalších problémov.

Prečo ste sa stali práve sociálnou pracovníčkou?

Najprv som študovala sociálnu antropológiu, no časom som zistila, že to nie je úplne pre mňa. Vedela som však, že sa chcem venovať ľuďom a spoločnosti. Počas covidu som sa dostala k práci administratívnej pracovníčky v testovacom centre a neskôr na mestskom úrade v mojom rodnom meste. Tam som sa prvýkrát stretla so sociálnou prácou – pomáhala som zabezpečovať nákupy pre izolovaných ľudí bez podpory od rodiny či známych.

Táto skúsenosť ma nasmerovala – uvedomila som si, že práve sociálna práca ma napĺňa. Na magisterské štúdium som si už vybrala tento odbor a dnes pracujem na magistráte, kde sa tejto oblasti venujem.

S akými skupinami ľudí sa najčastejšie stretávate?

Našimi klientmi sú najmä ľudia, ktorí prichádzajú z krízových zariadení, ubytovní alebo už bývajú v mestských nájomných bytoch či bytoch sprostredkovaných Mestskou nájomnou agentúrou (MNA). Poskytujeme im sociálne poradenstvo, pričom sa zameriavame najmä na udržanie bývania a riešenie problémov, ktoré by mohli viesť k jeho strate.

Pomáhame im riešiť praktické otázky spojené s bývaním, ale aj osobné problémy z minulosti, ktoré doteraz nemali možnosť alebo priestor riešiť. Keď sa stabilizuje ich bývanie, postupne sa dostávame aj k týmto témam, aby sa mohli posunúť ďalej a bývať dôstojne a bez zbytočných prekážok.

Myslíte si, že bývanie je kľúčový základ na to, aby mohli vaši klienti riešiť zvyšné problémy?

Určite áno. Mnohé problémy z minulosti klienti neriešili jednoducho preto, že nemali uspokojené základné potreby – najmä stabilné bývanie. V takých podmienkach chýbal čas, bezpečné prostredie aj priestor na riešenie hlbších osobných tém. Až keď sa situácia stabilizuje, sú pripravení otvárať aj tieto problémy a posúvať sa ďalej.

Ako vyzerá váš bežný pracovný deň?

Môj pracovný deň je veľmi flexibilný – väčšinu času trávim v teréne s klientmi, takže sa prispôsobujem ich možnostiam. Sociálne poradenstvo prebieha najčastejšie priamo u klientov doma. Keď je potrebné niečo administratívne vybaviť, dohodneme si stretnutie u nás v kancelárii, kde máme k dispozícii počítač a tlačiareň.

Klientom sa snažím vychádzať v ústrety, najmä ak už pracujú – nežiadať ich, aby kvôli stretnutiu čerpali dovolenku. Dohadujeme sa teda podľa ich pracovného režimu – buď skoro ráno, poobede po práci alebo počas ich voľného dňa.

Bežne prichádzam do kancelárie okolo ôsmej, pozriem si kalendár, naplánujem si deň podľa toho, či ma čakajú sociálne šetrenia alebo poradenstvo. Riešim administratívu, kontaktujem klientov, ktorých som dlhšie nevidela, alebo za nimi vyrážam do terénu. Každý deň je iný a dynamický.

Koľko času trávite v teréne?

Väčšinu pracovného času trávim v teréne – v priemere štyri dni z piatich. V kancelárii bývam len počas porád, mítingov alebo keď riešim administratívu, ktorú si zvyčajne nechávame na piatky. Od pondelka do štvrtka stretávam denne troch až štyroch klientov, či už ide o sociálne šetrenia alebo poradenstvo. Do kancelárie sa vraciam len na krátky čas, napríklad na obed a potom pokračujem v terénnej práci.

Spomenuli ste, že väčšinu času chodíte do domácností – ako prebieha návšteva klienta?

Pred každým stretnutím sa pripravím – prečítam si záznamy z predchádzajúcich konzultácií a vypíšem si 2 – 3 hlavné body, ktorým sa chceme venovať. Ak ide o zložitejšiu tému, napríklad osobný bankrot, zameriame sa len na tú. Nosím si so sebou poznámkový zošit, kde si zapisujem nové informácie aj úlohy pre ďalšie stretnutia.

Každé stretnutie začínam tým, že sa klienta opýtam, ako sa má a čo sa zmenilo od posledného kontaktu – ten býva približne každé dva týždne (medzitým sa snažím ozvať aspoň telefonicky). Niekedy je potrebné riešiť urgentné veci, vtedy sa plánovaný program prispôsobuje aktuálnej situácii. Z rozhovoru potom vyplynú nové úlohy, ktoré si zaznamenám na ďalšiu návštevu.

Existuje pri vašej profesii aj niečo ako rutina alebo vás každý deň prekvapí niečím novým?

Rutinu v mojej práci prakticky nepoznám. Jediné, čo sa opakuje, je cesta do kancelárie a jazda za klientmi – všetko ostatné je vždy nové. Každý klient je iný, má svoj príbeh, osobnosť a špecifické potreby. Najmä pri sociálnych šetreniach do mestských nájomných bytov často ideme za ľuďmi, ktorých vôbec nepoznáme, pretože kontakt prebehol len telefonicky. Nevieme, aké prostredie nás čaká, ani čo všetko budeme riešiť.

Čo je na vašej práci najťažšie?

Pre mňa osobne je najťažšie, keď vidím nespravodlivosť voči klientom – keď je systém voči nim nastavený nefér. Vtedy to beriem veľmi citlivo. Zároveň je náročné sa niekedy naladiť na klienta bez predsudkov a naozaj porozumieť jeho správaniu. Nie je to o tom, prečo niečo urobil, ale čo ho k tomu viedlo – aká bola jeho motivácia.

Často sa napríklad riešia susedské konflikty, kde klient niečo zle vyjadrí alebo odkomunikuje, a hneď je označený ako problémový. Až keď sa spolu rozprávame, zistíme, že jeho úmysel vôbec nebol zlý – len forma, akou to povedal alebo vyriešil, nebola vhodná. A práve to je často najťažšie – odhaliť, čo je za tým správaním, a pomôcť mu to lepšie zvládnuť.

Takisto pomáham klientom aj pri možnej diskriminácii v novom bývaní. Napríklad, keď správanie susedov voči nim nie je korektné a deje sa im nejaká nespravodlivosť. Snažím sa o to, aby si boli vedomí svojich práv.

Aké sú najčastejšíe predsudky verejnosti o vašich klientoch?

Najčastejšie predsudky verejnosti smerujú najmä k ľuďom bez domova, ktorí vstupujú do stabilného bývania. Spoločnosť ich často vníma cez nálepky ako „bezdomovcov“, pričom si ich automaticky spája s alkoholizmom, závislosťami alebo nezodpovednosťou – bez toho, aby ich skutočne poznala alebo sa zamyslela nad ich príbehom. V realite ide o bežných ľudí, ktorí sa ocitli v náročnej životnej situácii.

Ďalšou skupinou, voči ktorej panujú predsudky, sú matky samoživiteľky. Hoci sa o tom často nehovorí, čelia diskriminácii napríklad na trhu s bývaním – prenajímatelia sa obávajú, že nebudú schopné platiť nájom alebo že nebudú vhodné nájomníčky, čo ich výrazne znevýhodňuje pri hľadaní bývania.

Ako sa vysporiadavate s nespravodlivosťou vyplývajúcou zo zle nastaveného systému?

S predsudkami a nespravodlivým prístupom voči klientom sa snažím vysporiadať aktívne. Pokiaľ je to možné, pomenúvam tieto situácie priamo – buď s klientmi, alebo s pracovníkmi inštitúcií. Keď napríklad vidím, že klient nie je vypočutý alebo je odbitý na úrade len na základe predsudkov, snažím sa ho podporiť tým, že ho osobne sprevádzam a spoločne sa domáhame jeho práv.

Ak sa ocitneme v situácii, kde sú systémové limity jasne dané a nie je možné ich obísť, hovorím o tom otvorene aj s klientmi. Spolu si to pomenujeme – že ten systém nie je vždy spravodlivý alebo vhodne nastavený – a hľadáme spôsoby, ako sa s tým vyrovnať. Niekedy si spolu aj pofrfleme, ale zároveň sa snažíme nájsť iné možnosti a cesty, ktoré sú v danej chvíli dostupné.

Spomeniete si na pracovný moment, ktorý vás hlbšie zasiahol?

Jedným z momentov, ktoré ma najviac zasiahli a ktorý považujem za skutočne hlboký, bol prípad rodiny, ktorú som sprevádzala z krízového zariadenia do mestského nájomného bytu. Išlo o partnerov s malými deťmi, pričom najmladšie bolo ešte bábätko.

Rodina čelila finančným ťažkostiam, keďže partner po návrate zo zahraničia mal nižší príjem a navyše mal za sebou nevysporiadané dlhy a exekúcie. Vďaka našej pomoci sa im podarilo nastaviť splátkový kalendár a dohodnúť zníženie nájmu. Týmto krokom sa im podarilo stabilizovať svoju situáciu bez toho, aby prišli o byt.

Okrem toho sme im zabezpečili potravinovú pomoc, aby mohli ušetriť na základných potrebách, a spoluprácou s nadáciou sme vybavili významný príspevok na bývanie, ktorý im umožnil platiť len polovicu nájmu počas pol roka. Partner sa mohol vrátiť do zahraničia za prácou, zatiaľ čo my sme klientke pomohli vybaviť ďalšie potrebné dávky a výživné na deti.

Po pár mesiacoch vidieť výrazné zlepšenie finančnej stability rodiny. Tento príbeh mi ukázal, že naša práca môže skutočne zachrániť životy – nielen tým, že pomáhame udržať strechu nad hlavou, ale aj tým, že klientom umožníme dôstojný a stabilný život.

Aký systémový nástroj vám na základe vašich skúseností v oblasti prevencie straty bývania najviac chýba?

Keď rozmýšľam o náročných situáciách, často mi prídu na myseľ matky samoživiteľky s deťmi, najmä tie, ktoré sú ešte na rodičovskej dovolenke. Ich príjem často jednoducho nestačí na zaplatenie nájmu. Veľa žien sa ocitne v situácii, kedy ich partneri odídu a neplatia výživné na deti. Tie potom musia riešiť náhradné výživné, čo je však komplikovaný a zdĺhavý proces. Často musia ísť až cez súd, podať trestné oznámenie a prejsť náročnými byrokratickými krokmi, čo je veľmi stresujúce a vyčerpávajúce.

Táto situácia je mimoriadne zraniteľná, pretože nikto si nemôže byť istý, že sa mu to nestane. Ani väčšina týchto žien to takto neplánovala, ale systém ich prakticky núti žiť v ubytovniach, pretože nemajú inú možnosť.

Samozrejme, ak majú oporu v rodine, kde môžu bývať, alebo ak im niekto finančne pomáha s nájmom na komerčnom trhu, tak je to riešiteľné, no pri súčasných vysokých cenách bývania je to pre mnohé z nich nereálne.

Čiže by ste povedali, že chýba nejaký špecifický doplatok alebo príspevok na bývanie?

Áno, mnohí klienti by vedeli platiť nájom blížiaci sa komerčnému podnájmu, avšak niekedy ich od toho delí pár desiatok eur a už by to nezvládli utiahnuť. Chýba z môjho pohľadu napríklad funkčný príspevok na bývanie, ktorý by im pomohol udržať si stabilné bývanie.

‍

‍

‍