Prečo sa rodiny dostávajú do bytovej núdze a čo sa zmení, keď získajústabilný domov? S Alenou Vachnovou, strategickou líderkou a predsedníčkou Správnejrady Nadácie DEDO, sme sa rozprávali o príčinách bytovej núdze, jej vplyvena deti či prístupe Housing First.
Nadácia DEDO, v ktorej pôsobíte, pomáha ľuďom v bytovej núdzi, podobne ako Mestská nájomná agentúra. Prečo ste sa rozhodli venovať práve tejto oblasti?
Nadácia DEDO sa od svojho vzniku v roku 1997 venovala rodinám v kríze. Postupne sme zisťovali, že jednou z ich hlavných potrieb je vlastné bývanie, ktoré je pre ne často nedostupné. Ide teda de facto o rodiny v bytovej núdzi alebo bez domova.
Zhruba pred šiestimi rokmi sme začali pilotne zavádzať prístup Housing First. Okrem podporných služieb sme pre rodiny začali vyhľadávať aj byty. Najskôr išlo o menšiu skupinu bytov, ktoré priamo vlastní Nadácia DEDO.
Najväčší rozmach prišiel paradoxne na začiatku pandémie. V spolupráci s mestom Košice sme dostali do nájmu desať mestských bytov, ku ktorým neskôr pribudli ďalšie štyri. Vďaka tomu sme mohli zabývať relatívne veľkú skupinu rodín.
Zaujímavý bol aj ich výber. Urobili sme sčítanie rodín bez domova v košických útulkoch a potom sme ich žrebovali. V tom čase sme nevedeli nájsť spravodlivejší spôsob.
Dnes už spolupracujeme aj s mestom Prešov, od ktorého máme v prenájme dva byty. Aktuálne má Nadácia DEDO v bytovom fonde približne 45 bytov.
Je niečo, čo vás aj po rokoch dokáže na tejto práci prekvapiť?
Určite áno, skoro každý deň. Prekvapuje ma najmä prehlbovanie bytovej núdze. Košice a Prešov sú navyše mestá s najväčším počtom rodín bez domova na Slovensku. Vyplýva to nielen z dát zo sčítania obyvateľov, domov a bytov z roku 2021, ale aj zo sčítaní, ktoré sme spoluorganizovali.
Tie čísla sú obrovské a najcitlivejší je pre mňa počet detí bez domova. Podľa sčítania z roku 2024 je v Košiciach 2 300 ľudí bez domova, z toho 996 detí. V Prešove je to 801 ľudí, z toho 261 detí.
V Košiciach je navyše bezdomovectvo často chronické a v mnohých rodinách sa prenáša z generácie na generáciu. Deti sa rodia do situácie, v ktorej ani ony, ani ich rodičia inú realitu nepoznajú.
Preto potrebujú komplexnú a dlhodobú podporu. V našom tíme nemáme len sociálnych pracovníkov a pracovníčky či psychológov a psychologičky, ale aj ambulanciu všeobecného lekára pre dospelých, psychiatra a klinického psychológa.
Niekedy ma zaráža aj to, aké ťažké je získať dôveru prenajímateľov. Bezdomovectvo aj ľudia, ktorí ho zažívajú, sú stále silno stigmatizovaní. Predsudky sa často spájajú aj s etnicitou, najmä na východe Slovenska. Pre rómske rodiny je extrémne ťažké zabezpečiť si bývanie, aj keď majú príjem a spĺňajú všetky potrebné podmienky.
V roku 2025 sa realizovalo sčítanie ľudí bez domova. Dozvedeli ste sa z neho niečo, na čo by ste chceli upriamiť pozornosť?
Keď porovnáme Košice a Prešov, výrazným rozdielom je, že v Košiciach mnohé rodiny či jednotlivci žijú v neformálnych osídleniach. Nemáme dostatok lôžok v útulkoch, takže tieto rodiny často dlhodobo žijú v rôznych typoch prístreškov bez prístupu k pitnej vode či elektrine.
Prešov takéto veľké neformálne osídlenia nemá. Častejšie sú tam preplnené domácnosti. Aj v mestských nájomných bytoch môže v jednom byte žiť viacero nukleárnych rodín.
Tieto rozdiely dávajú mestám odlišnú východiskovú pozíciu pri riešení situácie a ovplyvňujú aj typ podpory, ktorú ľudia potrebujú. Čím je bytová núdza náročnejšia a čím dlhšie trvá, tým dlhšia a komplexnejšia musí byť podpora. V jednom však rozdiel nie je – všetci potrebujeme štandardné, dostupné a dôstojné bývanie.
Čo ľudí najčastejšie privedie do bytovej núdze?
Najmä systémové problémy a bariéry v prístupe k bývaniu. Len 2,5 % bytového fondu na Slovensku tvoria sociálne nájomné byty, pričom európsky priemer sa pohybuje okolo 9 % a v niektorých krajinách je to až 30 %.
Na Slovensku nemáme menej ľudí, ktorí by sociálne nájomné bývanie potrebovali, len k nemu nemajú prístup. Aj rodiny či jednotlivci s príjmom často čelia predsudkom. Ak je navyše niekto dlhodobo v bytovej núdzi, môže mať problém udržať si alebo získať prácu. Bezdomovectvo je traumatizujúca skúsenosť s vážnymi dôsledkami na duševné aj fyzické zdravie.
Za hlavnú príčinu preto považujem systémové problémy, najmä nedostupnosť bývania a niektorých typov služieb pre ľudí zo zraniteľných skupín.
Na vašom webe je uvedené, že ste už pomohli celkovo 380 rodinám. Majú niečo spoločné alebo je príbeh každej z nich jedinečný?
Každý príbeh je jedinečný. Rôznorodá je aj štruktúra rodín – môže ísť o mamu s dieťaťom, rodinu s oboma partnermi a štyrmi deťmi, ale mali sme v programe aj viacgeneračnú rodinu.
Líšia sa tiež mierou zraniteľnosti. Môže ísť napríklad o mamu s tromi malými deťmi na rodičovskom príspevku, ktorej možnosti ďalšieho príjmu obmedzuje vek detí. Často sa stretávame aj s deťmi so zdravotným znevýhodnením alebo s rodičmi, ktorí majú problémy s užívaním návykových látok.
Náš program však funguje na princípe Housing First. Neočakávame, že ľudia budú mať vyriešené všetky problémy ešte pred získaním bývania. Bývanie považujeme za prvý a najdôležitejší krok, ktorý prináša bezpečie a stabilitu. Ostatné problémy potom môžu riešiť s pomocou odborníkov.
Ako ovplyvňuje deti vyrastanie bez stabilnej strechy nad hlavou?
Veľmi rôzne. Ak rodina žije v útulku, musí sa prispôsobiť jeho režimu a systému fungovania. Deti tam nemôžu bežne prijímať návštevy či kamarátov, počas niektorých hodín sa zatvára brána a rodina má oveľa menej súkromia. Stále je to aspoň strecha nad hlavou, ale nie je to bývanie – je to krízové ubytovanie.
Pre deti vyrastajúce v neformálnych osídleniach je situácia ešte náročnejšia. Čelia ďalším rizikám spojeným napríklad s nedostatkom vody či tepla.
Ak rodina zároveň čelí ďalším problémom, život v neustálom strese, pocite nebezpečenstva a nedostatku má obrovský vplyv na fyzické aj duševné zdravie dieťaťa. Ovplyvňuje aj jeho schopnosť sústrediť sa v škole či vôbec do školy prísť.
Bola by som najradšej, keby sa rodiny s deťmi do podobnej situácie vôbec nemuseli dostať.
Má táto neistota vplyv aj na študijné výsledky detí? Čo sa zmení, keď získajú stabilný domov?
Dochádzka detí do školy sa zlepšuje hneď po získaní bývania. Vďaka nášmu programu Housing First majú mnohé deti prvýkrát v živote vlastnú izbu. Aj my si dávame záležať na tom, aby ju dieťa v bytoch, ktoré prenajímame, mohlo mať.
S Inštitútom pre výskum práce a rodiny sme robili kvalitatívnu štúdiu, v ktorej sa výskumníci a výskumníčky pýtali rodín na ich skúsenosti. Najviac oceňovali pocit bezpečia, súkromia a stability a to, že si môžu konečne vydýchnuť.
Platí to pre deti aj rodičov. Deti napríklad hovorili, že im už nikto nepríde zaklopať na dvere preto, že je večierka. Majú súkromie a môžu k nim prísť kamaráti či návštevy. Sú to veci, ktoré si možno ani neuvedomujeme, ale pre nich znamenajú úplne nový život.
Posledné roky priniesli mnohé krízy, neistotu aj zdražovanie. Vzrástol v dôsledku toho počet ľudí v bytovej núdzi?
Rodinám, ktoré sú dlhodobo v bytovej núdzi, sa ešte ťažšie darí nájsť bývanie. Zároveň pribúdajú rodiny žijúce v preplnených domácnostiach alebo u príbuzných.
Pozorujeme nárast skrytých aj viditeľných foriem bezdomovectva rodín. Vidíme to aj na rastúcom počte žiadostí o bývanie či ubytovanie v útulkoch. Tlak je enormný.
Ako hodnotíte záujem štátu a samospráv o túto tému? Je podľa vás dostatočný? Čo by sa mohlo zlepšiť?
Oceňujeme každú samosprávu, ktorá sa tejto téme venuje, a tešíme sa aj z menších krokov či pilotných iniciatív. Takto sa začína a je to v poriadku. Myslím si však, že housing-led prístupy sú už na Slovensku dostatočne pilotne overené a mali by sme ich začať využívať vo väčšom rozsahu.
Pozitívne je aj to, že Slovensko má národnú koncepciu prevencie a ukončovania bezdomovectva a aktuálne sa pripravuje akčný plán. Boli by sme však radi, keby sme boli ako krajina ambicióznejší a Housing First považovali za jeden zo základných prístupov nielen k prevencii, ale aj k ukončovaniu bezdomovectva, podobne ako napríklad vo Fínsku.
Urobili sme krok vpred, teraz by bolo dobré tieto aktivity rozšíriť.
FOTOARCHÍV Nadácie DEDO
